Okres Považská Bystrica má viacero krásnych a čarovných miest, ale asi najznámejšie sú Veľký Manín a Manínska Tiesňava. Nech už túru začneme z ktoréhokoľvek miesta , treba sa pripraviť na naozaj dych berúce výhľady.
Zlaté mesto pod ochranou Veľkého Manína.
Ako nádherne vyzerá nielen Manín (tu mi pripadá ako Tiramisu), ale aj sídlisko v záplave slnečných lúčov. K tejto foto sa rada často vraciam. Akoby nás ten vrch chránil pred každou nepriazňou, nech sa pohneme kam chceme, všade ho, myslím vidíme, len vždy z inej strany a perspektívy.
V poslednej dobe som Veľký Manín aj Manínsku Tiesňavu navštívila niekoľkokrát: so synom, kamarátkami, dcérou. Sama si prešla snehový Manínsky okruh. Nádherný a zaujímavý zážitok, ktorý si určite zopakujem.
Foto: tu som vtedy pekne zachytila Kostoleckú Tiesňavu, ktorá má podobu veľkej trojuholníkovej plochy lemovanej strmými skalnými stenami. V jednej z týchto stien sa nachádza najväčší skalný previs, nazývaný aj Strecha Slovenska.
Kostolecká tiesňava bola vyhlásená za národnú prírodnú rezerváciu. Predmetom ochrany sú geomorfologické útvary, vzácne rastlinstvo a živočíšstvo.
Manínske výhľady som absolvovala aj v sobotu 20. marca, tentoraz s dcérou, vnučkou a jej kamarátkou. Vybrali sme si ľahšiu a jednoduchšiu trasu, z Manínskej Tiesňavy. Zaparkovali sme pri chate na parkovisku a popri starých a zdevastovaných chatkách sme sa vybrali vľavo hore smerom k studničke. Odtiaľ to už bolo jednoduché.
Držali sme sa zelenej značky a čoskoro sa dostali k "serpentínam", ktoré nám poskytli prvé výhľady a spoľahlivo nás vyviedli hore k výšinám.
Dievčatám sa s nami moc nechcelo, mali úplne inú predstavu ako stráviť voľnú sobotu. Vytiahli sme ich von zámerne, aby nesedeli pri tabletoch a mobiloch.
Nakoniec boli spokojné, aj fotky im vyšli naozaj krásne. Je to zážitok pre každého a námaha stojí určite za to. V takom prostredí všetci podľahneme čaru prírody.
Keď ste už hore, môžete sa vybrať vpravo na vrchol Veľkého Manína (891m), alebo vľavo a po hrebeni prejsť od jedného výhľadu k druhému. Kto chce, prejde aj k Skalnému oku. My sme tam tento raz pre chlad a vietor už nešli.
Tento výhľad sme si naozaj užili, každá sme sa chceli odfotiť a ja samozrejme, nafotiť aj celú scenériu a výhľady pokiaľ možno
z každej strany a polohy.
Stačí tam ticho stáť, vnímať tú krásu a dýchať. To je všetko.
Dedinka v údolí ...
Tu vidieť aj Malý Manín, na ktorý sa ešte len chystám. Snáď sa mi to čoskoro podarí.
Moje potulky často volám Zelená míľa, niekedy Snehová, podľa počasia. Pre mňa sú to chvíle dokonalého šťastia. Radujem sa už keď si ich plánujem, teším sa večer, keď si chystám veci na túru. Často nemôžem ani zaspať. Potom tiež ráno pri káve, keď si predstavujem cestu, aká bude?
Cesta je Cieľ sa hovorí a je to tak. Niekedy je to náročné. Idem tri - štyri hodiny prudko do kopca a cítim v nohách každý svala počujem svoj zrýchlený dych.
Ale čím som vyššie, čím som bližšie k vrcholu, tým mám viac energie. Niekedy posledné metre skoro bežím, tak sa teším na tie výhľady a čarovné miesta.
A potom tam hore len nemo stojím. Snažím sa zachytiť tie prchavé momenty a Šťastie, ktoré cítim. Aby som sa neskôr k tomu mohla vrátiť.
Annka