Sme zvyknutí stále niečo stíhať, riešiť, plánovať a posúvať dopredu. Čo ak však niekedy potrebujeme presný opak? Jeseň nám pripomína, že aj púšťanie, stíšenie a oddych majú v živote svoje miesto. Pretože nemusíme všetko stihnúť práve dnes. Život nám nikam neujde.

S príchodom jesene sa vo mne každý rok niečo mení. Možno je to pomalšie tempo prírody, kratšie dni, chladnejšie rána alebo farby, ktoré nás akoby prirodzene pozývajú obrátiť pozornosť viac dovnútra. Príroda prestáva tlačiť na rast, kvitnutie a výkon. Stromy púšťajú listy, dni sa skracujú a energia sa postupne obracia k odpočinku.

A tak mi napadá, či by sme sa od nej nemohli trochu inšpirovať aj my.

Slnko vyjde aj bez nás.

Nemusíme byť stále v pohybe. Nemusíme všetko stihnúť, vyriešiť, zariadiť a mať pod kontrolou. Nemusíme byť vždy tou, ktorá všetko zvládne, všetkým pomôže, každého podrží a zachráni, keď sa niečo deje.

A predsa toľkokrát žijeme práve takto.

Naháňame čas, odškrtávame úlohy, presúvame sa od jednej povinnosti k druhej. V hlave máme zoznam toho, čo ešte treba urobiť. Aj keď si konečne sadneme, myseľ pokračuje ďalej. Premýšľame, plánujeme, riešime. Akoby sme si oddych museli najskôr zaslúžiť.

A čo ak je to trochu inak?

Uvedomenie, že máme čas

V poslednom období si čoraz viac uvedomujem jednu jednoduchú, ale veľmi oslobodzujúcu vec: Máme čas. A veľa vecí nám naozaj neujde, keď ich neurobíme práve dnes.

Nie všetko je urgentné. Nie všetko musí byť vyriešené okamžite. Nie každá príležitosť je posledná a nie každá nedokončená úloha znamená, že sme niečo zanedbali.

Aj ja poznám ten pocit, keď mám potrebu všetko stihnúť, byť užitočná, pomôcť, niečo vytvoriť, posunúť veci dopredu. Keď mám pocit, že ak na chvíľu poľavím, niečo mi utečie alebo niečo dôležité zmeškám.

Lenže postupne prichádza iné poznanie.

Keď niečo odložím, svet sa nezastaví. Keď dnes nevybehnem na hory, vrchol mi neujde. Keď neodpoviem hneď, nič zásadné sa nemusí stať. Keď si doprajem pokojné ráno, prechádzku alebo popoludnie bez plánu, neprichádzam o čas. Naopak, akoby som ho konečne začala skutočne žiť.

Učím sa, že nemusím byť všade, pri všetkom a pre všetkých. Že nemusím neustále dokazovať svoju hodnotu tým, koľko toho zvládnem.

A že mám právo byť niekedy len človekom, ktorý si sadne, pozerá z okna, vníma prítomný okamih a nič nemusí.

Je to zvláštny pocit, keď zistíme, že život nám neuteká preto, že spomalíme. Možno nám práve vtedy prestane utekať pomedzi prsty.

Púšťanie nie je vzdávanie sa

V tradičnej čínskej medicíne je jeseň spojená s prvkom Kov, s energiou pľúc a hrubého čreva. Symbolicky je to obdobie púšťania, triedenia a rozlišovania toho, čo si chceme ponechať a čo už nepotrebujeme.

Rovnako ako stromy nemôžu donekonečna držať svoje listy, ani my nemôžeme neustále držať všetko. Staré očakávania, tlak na seba, potrebu kontroly, nevyriešené situácie, zodpovednosť za pocity a životy druhých.

Niekedy sa tak veľmi snažíme všetko udržať, až zabúdame, koľko energie nás to stojí.

Pritom pustiť neznamená, že nám na niečom nezáleží. Neznamená to, že sa vzdávame svojich snov alebo prestávame byť zodpovední.

Znamená to, že rozpoznáme hranicu medzi tým, čo môžeme ovplyvniť, a tým, čo už nie je v našich rukách.

Môžeme urobiť svoju časť a zvyšok nechať plynúť.

Môžeme niekomu podať pomocnú ruku, ale nemusíme niesť celý jeho život na svojich pleciach.

Môžeme mať plány, túžby a ciele, ale nemusíme sa k nim každý deň hnať za cenu vlastného pokoja.

Oddych nie je slabosť. Je súčasťou života.

Možno sme si zvykli vnímať oddych ako odmenu za dobre vykonanú prácu. Najskôr všetko dokončiť, všetkých obslúžiť, všetko vyriešiť a až potom si môžeme dovoliť chvíľu pre seba.

Lenže ten zoznam sa nikdy celkom neskončí.

Vždy sa nájde niečo ďalšie. Ďalšia povinnosť, ďalší človek, ktorý nás potrebuje, ďalší cieľ, ktorý chceme dosiahnuť.

A tak sa môže stať, že čakáme na chvíľu, keď už konečne bude všetko hotové. Lenže taká chvíľa možno nikdy nepríde.

Preto sa učím vnímať oddych nie ako niečo, čo si musím zaslúžiť, ale ako prirodzenú a potrebnú súčasť života.

Aj príroda má svoje obdobia rastu, rozkvetu, dozrievania a odpočinku. Prečo by sme my mali fungovať stále rovnako?

Nemusíme mať každý deň rovnakú energiu. Nemusíme byť neustále produktívni, tvoriví, usmiati a pripravení rozdávať zo seba.

Niekedy potrebujeme viac spať, byť v tichu, ísť na prechádzku, čítať si, pozerať na padajúce lístie alebo si jednoducho dopriať deň bez veľkých plánov.

A to je v poriadku.

Čo ak nás spomalenie posunie ďalej?

Je zaujímavé, že často máme strach, že keď poľavíme, stratíme tempo, príležitosti alebo nás ostatní predbehnú.

Ale čo ak nás práve neustále zrýchľovanie vzďaľuje od toho, čo naozaj potrebujeme?

Máme čas. A veľa vecí nám naozaj neujde, keď ich neurobíme práve dnes

Keď sme unavení, zahltení a stále v pohybe, nie vždy vidíme jasne. Niekedy sa snažíme vyriešiť niečo, čo potrebuje iba čas. Tlačíme na dvere, ktoré sa ešte nemajú otvoriť.

Hľadáme odpovede, ktoré prídu až vtedy, keď prestaneme klásť otázky.

A potom príde chvíľa pokoja. Zrazu sa na veci pozrieme inak. Niečo nám dôjde. Niečo sa v nás usporiada. Objaví sa nový nápad, riešenie alebo jednoducho pocit, že už nemusíme bojovať s tým, čo je.

Možno práve preto nás niekedy krok späť posunie ďalej než desať krokov vpred.

Možno nás chvíľa odpočinku dokáže dostať vyššie než ďalší výkon. A možno až na vrchol pomyselnej hory, z ktorého konečne uvidíme širší obraz.

Nie preto, že by sme sa prestali snažiť. Ale preto, že sme sa naučili rozlišovať, kedy je čas konať a kedy je čas nechať veci dozrieť.

Dovoľme si túto jeseň trochu viac pokoja

Nechcem tým povedať, že máme prestať snívať, tvoriť, pracovať alebo sa posúvať. Práve naopak. Chcem si len pripomenúť, že cesta nemusí byť neustálym výkonom.

Že nemusíme stále niečo dobiehať.

Že nemusíme mať všetko pod kontrolou.

Že nemusíme byť všetkým pre všetkých.

A že život sa nedeje až vtedy, keď splníme všetky svoje povinnosti. Deje sa práve teraz. V obyčajnom ráne, v šálke teplého čaju, v rozhovore, v tichu, v prechádzke, v chvíľach, keď nič veľké nevzniká, ale my sa cítime dobre.

Možno si túto jeseň skúsme dovoliť menej tlačiť a viac dôverovať. Menej musieť a viac môcť. Menej kontrolovať a viac vnímať.

A keď budeme mať pocit, že by sme mali ešte niečo urobiť, skúsme si položiť otázku:

Naozaj to musí byť práve teraz?

Pretože slnko vyjde aj zajtra. Svet sa nezrúti, keď si dnes oddýchneme. A my nemusíme utekať, aby sme stihli svoj život. Niekedy je tým najväčším posunom práve to, že si dovolíme zastaviť sa.

„Nie každý vrchol musíme zdolať práve dnes. Niekedy stačí zastaviť sa, nadýchnuť a dôverovať, že hora tam bude aj zajtra.“

Prajem nám všetkým jeseň, v ktorej bude viac pokoja, dôvery, vedomého púšťania a menej zbytočného tlaku na seba.

A hlavne, aby sme nezabúdali, že aj bez neustáleho úsilia sme dosť.

AnnKa