Nech prechádzame akoukoľvek stresovou situáciou vo svojom živote, tento postup pri opravovaní zlomených častí nám môže pomôcť prekonať ťažkosti a uzdraviť to, čo je v nás zlomené.

Pravdepodobne zistíme, že nie sme obeťou svojich okolností a pomôže nám to vyjsť z ťažkostí oveľa silnejší a múdrejší.

Metóda Kintsugi

Koľkokrát sa nám stalo, že nám z rúk vykĺzol obľúbený hrnček alebo miska.  Možno bol niečím výnimočný, možno to bol vzácny umelecký kúsok, či pamiatka.

Ak sa nerozbil na márne kúsky, snažili sme sa ho zlepiť, tak aby to nebolo vidno.  Ak to bolo vidieť, tak sme ho asi nakoniec vyhodili.

No dá sa to urobiť aj iným spôsobom. Takýto rozbitý kúsok môžeme opraviť tak, aby naopak oprava bola viditeľná a predsa krásna. Aby dokonca už z diaľky svietila ako nový originálny kus.

 

História Kintsugi

V Japonsku existuje istá filozofia , ktorá prenikla do umeleckého a remeselníckeho hnutia v keramike, volá sa Kintsugi, čo znamená doslova „zlatá oprava“.

Je to umenie fixácie zlomenej keramiky práškovým zlatom alebo striebrom. Toto orientálne majstrovské remeslo má korene v 15. storočí. V prípade tejto umeleckej formy ide o silu premeny poškodenej keramiky na prekrásne vzkriesené majstrovské diela.

Akonáhle je touto metódou rozbitý predmet opravený, stáva sa oveľa drahším a vzácnejším ako pôvodný. Sú to potom krásne a jedinečné kúsky.  

Podľa historikov umenia kintsugi vzniklo náhodou. Keď šógun 15. storočia, šejk Ashikaga Yoshimasa, rozbil svoju obľúbenú čajovú misku, poslal ju do Číny na opravu a bol sklamaný, že sa vrátila zošitá kovovými sponami.

Spony boli nevzhľadné a nevkusné, a tak miestni remeselníci prišli s riešením - vyplnili trhlinu zlatou glazúrou, čím sa miska stala ešte viac jedinečnou a cennejšou ako bola predtým.

Táto oprava vrátila poškodenú misku späť na miesto medzi shogunove obľúbené a vyvolala úplne novú umeleckú formu. 

Filozofia za metódou Kintsugi

Technika Kintsugi bola už od svojho začiatku spojená s filozofickými myšlienkami. Koncept tohto umenia vychádza z  estetickej filozofie wabi-sabi, ktorá uznáva nedostatky a žiada, aby krása bola videná aj v chybách a nedokonalostiach.

Metóda je tiež spojená s japonským pocitom mottainai, ktorý vyjadruje ľútosť keď niečo zbytočne vyhodíme, rovnako ako mushin, ktorý  chce aby sme sa oslobodili od predčasných súdov a akceptovali zmeny.

Kintsugi v našom živote

 „Naše estetické úsudky založené na dokonalosti a nedokonalosti majú vždy následky, ktoré ovplyvňujú kvalitu života, spoločenské a politické prostredie spoločnosti a podobu sveta,“ estetický filozof Saito.

Ak očakávame, že všetko a všetci budú dokonalí, vrátane nás samých, nielenže veľa z toho, čo je krásne, znehodnocujeme, ale vytvárame krutý svet, v ktorom sa pozitívne kvality ľudí prehliadajú v prospech ich nedostatkov a naše normy sa stávajú neskutočne obmedzujúce a nezdravé. (Cit.zdroj )

V podstate ide často o to, že za krásne považujeme len to, čo je dokonalé a bez chyby. A tak sme sa naučili zakrývať svoje rany a jazvy, miesto toho, aby sme ich „opravili“ a spravili z nich pre seba niečo lepšie.

Nemali by sme sa báť pripustiť svoje chyby a zranenia, telesné nedokonalosti, ani to že sme omylní a že prežívame rôzne trápenia a krízy. Je to znak toho, že sa uzdravujeme, že rastieme, žijeme a rozprávame svoj príbeh.

Pripustiť si to, čo považujeme za slabé stránky je, to isté, ako keď remeselníci kintsugi opravia prasknutú misku zlatom. Znamená to, že vidíme svoje nedostatky ako dary, s ktorými sa nebojíme pracovať, a nie ako hanbu, ktorá sa má skryť.

 

 

Každá naša rana je krásna. O tom hovorí Kintsugi

Je absurdné hanbiť sa za neúspech v našom živote, pretože všetci robíme chyby a každý z nás ma svoje boľavé miesta.

Všetko, čo robíme - dobré, zlé aj to škaredé – nám slúži ako lekcia, aj keď by sme ju už nikdy nechceli opakovať. Chyby môžu byť skutočne najdôležitejšou a najúčinnejšou skúsenosťou nás všetkých. 

Možno sa nám niečo rozpadlo, či zlomilo, ale taký je život. Ak sme však múdri, môžeme použiť každý kúsok, prepracovať ho a pokračovať ďalej. Lebo všetko má svoj zmysel a každá rana je niečím, vďaka čomu rastieme.

Podobne aj fyzické nedokonalosti, či známky starnutia môžu byť skôr zdrojom pýchy než hanby. Nemusíme sa snažiť za každú cenu vyzerať mlado a bezchybne. Sivé vlasy, vrásky, kilečká navyše sú dôkazom nášho prístupu k životu, našich skúseností a rokov. 

Záver:

Nehanbime sa za žiadne svoje jazvy a bolesti, neskrývajme ich, ale pracujme s nimi , nech sa stanú našou „zlatou opravou“. Veď mnohé veci sú najkrajšie práve na mieste, v ktorom boli zlomené.

Naše jazvy po ranách osudu sú to najkrajšie, čo máme. Vystavme ich na obdiv, lebo práve oni nás urobili silnejšími, krajšími a pravdivejšími.  

Prijatím nedokonalosti uznávame a oslavujeme svoje silné stránky. A o tom to všetko je...

Anka