Vedomé varenie je cesta k zdravému stravovaniu a zdraviu, je to poznanie, ako potraviny ovplyvňujú naše zdravie, čo je pre nás liekom a čo jedom.  Je to príprava i tvorenie výživného a liečivého jedla pre seba aj druhých.

Zdravie začína zvnútra. Dnes už mnohí vieme a chápeme, že netreba hľadať dokonalú diétu, dokonalé telo, ani inú dokonalosť. Sú dôležitejšie iné veci a v stravovaní to platí niekoľkonásobne. Vieme, že zdravé stravovanie súvisí so Zdravím, ale aj s tým ako sa cítime a či sme spokojní sami so sebou.

Často stravu spájame hlavne s túžbou po štíhlosti a peknom vzhľade. Postavy máme rôzne, ale vyzerať by sme chceli takmer rovnako. Ako deti, to neriešime, zjeme čo nám chutí. Ako dospelí už máme osvojené určité návyky a presvedčenia, ktoré nám často bránia v tom, aby sme žili zdravo a zároveň sa dobre cítili. Ako ženy, riešime v prvom rade štíhlosť, diéty až potom jedlo.

Aspoň tak nejak to bolo pred rokmi u mňa.

Cesta k štíhlosti 

Hoci som nikdy nebola „tučná“ celé roky som riešila váhu a nikdy som nebola so sebou spokojná. V podstate som ako problémové videla svoje stehná, ktoré sa mi vždy zdali príliš „tučné“ a nohy príliš krátke, na to aby mohli byť krásne. Preto som skúšala rôzne "zaručené diéty", dokonca aj "neuveriteľne účinné" doplnky na chudnutie.

Z nich spomeniem aspoň prípravok "Štíhla figúra", ktorý som kedysi užívala a ktorému som verila, že mi pomôže vytvarovať "figúru" do želaných tvarov. Doteraz sa smejem vlastnej naivite a vtedajšej hlúposti. Neuveriteľné, na čo všetko sa dáme nahovoriť, len aby sme dosiahli vysnívaný ideál.   

                                                                          

Vestonická venuša 

Neskôr som naozaj pribrala viac, hlavne po druhom pôrode. Syn bol dobré dieťa a ja som sa nudila. Prvorodená dcéra mala 16 a ako „druhá mama“ ma zastúpila takmer vo všetkom, vychádzky s kočiarom nevynímajúc.  Vtedy sa mi nechcelo behať po „svojich“ tak som doma pri počítači  „zajedala“ nudu.  Teraz vidím ako som sa vtedy cítila – nespokojná sama so sebou, nemilovaná, nedocenená a pod.

Diéty, ktoré som vyskúšala nebudem spomínať, bolo by to zbytočné, bolo ich veľa a každá vydržala len dovtedy, pokiaľ som sa ich „držala“. Keď som prešla na "normálnu" stravu, kilečká išli nezadržateľne hore a moja "figúra" nadobudla pôvodné rozmery. 

Najviac ma rozčuľovali poznámky od rodinných príslušníkov, ktoré mi jasne naznačovali, že postavu mám po mame, a že sa mám pripraviť na to, že kilá mi budú rokmi len pribúdať a "bacha" po 50-tke ! To už bude jasné a nič s tým neurobím.

A skutočne po 50-tke išli  kilečká hore, postava sa mi začala zaobľovať dokonca aj na takých miestach, ktoré boli dovtedy štíhle, teda v páse. S pribúdajúcou váhou sa dostavili bolesti kolien s obmedzením pri niektorých bežných pohyboch.

Moja postava sa nezadržateľne približovala k figúre Vestonickej venuši, neutešil ma ani fakt, že kyprá soška bola symbolom plodnosti a sexuálnym ideálom pravekého muža.

Čo s tým? Tak to bola zásadná otázka a jediná odpoveď, ktorá mi „z hora“ prišla bola - prijmi to, ako fakt - stále si to ty a vonkajší vzhľad je len jedna strana mince. To bolo síce veľmi múdre stanovisko, ale pozerať na seba v zrkadle a tešiť sa z toho, ako vyzerám, nič moc... V tomto štádiu nepomáhajú ani odporúčané pozitívne afirmácie typu: „Som štíhla“, ani „Moje telo je úžasné“ .                                                              

Prijatie

Keďže som v tom období začínala pracovať na sebe, na svojom sebapoznaní, napokon som nadváhu nielenže prijala,  ale začala som aj pravidelne cvičiť v  štúdiu u Janky Smatanovej. K cvičeniu som mala vždy kladný vzťah, dokonca som jeden čas, len tak pre potešenie, ako učiteľka MŠ, predcvičovala mamičkám a kolegyniam v škôlke. Žiaľ, moje športové aktivity boli vždy veľmi nepravidelné a väčšinou súviseli s extrémnou snahou schudnúť a v podstate boli akýmsi doplnkom diéty, ktorú som práve držala.

Janka nám dávala riadne zabrať, často nás, pre naše dobro, doslova „buzerovala“ , čo sa nám moc nepáčilo, ale postupne som si obľúbila nielen kruhové tréningy, ale aj cvičenia na trampolíne. Sú super nielen na precvičenie a upevnenie tela, ale aj na „odbúranie“ stresu.

Neskôr som si uvedomila, že bolesti v kolenách zmizli a že váha ide pomaly, ale isto dole. Zdravotne som bola fit, myseľ sa upokojila, moje EGO sa akoby scvrklo a vnútorná pohoda začala prevažovať.  

Že by vytúžený stav harmónie ?

 

Telo je múdre

Asi nie celkom, lebo so stravou to bolo na dlhšie - diéty a doplnky na chudnutie som už zásadne odmietala a stále som mala neuveriteľnú chuť na sladké. Od zdravej stravy na hony ďaleko, ale postupne som začala veriť tomu, že moje telo musí dokonale vedieť, čo potrebujem, len ho treba správne počúvať.

Začala som sa pýtať sama seba : „Anička, čo by ti urobilo radosť, na čo máš teraz chuť ?“. Odpovede boli veľmi príjemné – čokoláda /zbožňujem horkú s višňami/, makový koláč, bryndzové halušky,.. Potom prišla neuveriteľná chuť na ryby – sardinky v oleji, so zeleninou, grilovaná ryba a pod. Jeden mesiac som jedla cez deň len ryby a večer horkú s višňami. Z veľkosti 42 som spadla na 38, tvár som mala vychudnutú a väčšina ľudí miesto obdivu nad mojou štíhlosťou,  súcitne na mňa hľadeli s nevyslovenou otázkou: „ Čo ťa žerie?“

Krok za krokom sa začalo všetko normalizovať, nenásilne a logicky. Napr. som si uvedomila, prečo po Vianociach vždy priberiem – na pečenie som používala bielu múku, koláče mám rada , tak som si vždy z nich dopriala a nielen doma. Čo tak skúsiť napr. špaldovú múku alebo pomleté ovsené vločky?  Počúvajúc svoje telo som postupne zo stravy "vyhodila" bielu múku, jogurty /mlieko nepijem niekoľko rokov/, cukor som nahradila medom, potom kokosovým cukrom, začala som používať kokosový BIO olej na pečenie aj varenie, kvalitný olivový olej do šalátov...

Niektoré klasické jedlá som si upravila podľa svojej chuti a podľa rady svojej paleo kamošky : napr. klasický zemiakový šalát som vymenila za falošný so zelerom, bryndzové halušky robím doteraz bez halušiek, ktoré nahrádzam vareným karfiolom, apod. Týmito krokmi ma prestala páliť záha, ubudli tráviace ťažkosti a kilečká sa stabilizovali.

Cesta k zdravému stravovaniu

Spočiatku som uprednostňovala bezmäsitú stravu, ale neskôr som opäť pocítila chuť na mäso. Teplý rezeň sa predsa nedá odmietnuť ! Skrátka nevedela som, k čomu sa prikloniť. Ťahalo ma to raz na jednu, inokedy na druhú stranu. 

Potom ma oslovila Ajurvéda, ako som zistila podľa testu som Váta, ktorá je ľahká a pohyblivá, preto potrebuje hlavne pevný poriadok. Ja som bola vždy skôr „ kade vietor , tade plášť“, takže to bola výzva naučiť sa pravidelnosti a nielen v strave.  Podľa Ajurvédy som si upravila „jedálniček“ , ktorý som zo začiatku samozrejme neustále porušovala.

Mnohé mi objasnil v osobnom profile Ferko Nagy, tak som sa neustále učila, skúšala, testovala ...

Choroba

Pred dvoma rokmi prišla náhla choroba, operácia a totálna zmena stravovania. Opäť mi pomohol Ferko. Náhle som plne pochopila dôležitosť jedla pre celostné zdravie a to, že jedlo je pre naše telo Liek alebo Jed. 

Dlhé mesiace som jedla v podstate to isté každý deň: ráno teplá kaša z ryže Basmati so škoricou, na obed vývar (niekedy s hriankou a maslom ghee), večera zelenina s ryžou. Po operácii to išlo pár mesiacov celkom v pohode, vôbec som nebola hladná a jesť málo a pravidelne bolo OK.

Moje menu

Doteraz jem ráno kašu, ku ktorej si kaši (ryžová, pšenová) pridávam ovocie, orechy, niekedy kúsok horkej čokolády. Za posledné dva roky som tento rituál porušila naozaj len výnimočne. Váta potrebuje zahriať, takže mi teplé raňajky maximálne vyhovujú a každé ráno sa na ne teším.

Na obed jem husté polievky alebo vývar, obľúbila som si polievky z červenej šošovice,  jedlá z tekvice, fazule mungo, ajurvédske „kičadi“ apod. Snažím sa dodržiavať delenú stravu, využívam ajurvédske aj vegetariánske recepty. Jem hodne zeleniny, ktorú dopĺňam obilninami. Niektoré osvedčené a zdravé recepty pridávam do ZDRAVO HRAVO, možno niekoho oslovia.

Na večeru mám rada hrianky s maslom ghee, s opečenou cuketou alebo nejakou nátierkou. Alebo zjem polievku od obeda, či zeleninu s ryžou. Keď mám chuť na sladké tak si dám niečo v zdravšej verzii , napr. postrúhané jabĺčko so škoricou (sladké mám rada stále).

Niektoré jedlá mi úplne prestali chutiť, niektoré nemôžem a iné napr. mäso a vajcia jem len ojedinele, takmer vôbec. Syr jedávam len ovčí alebo kravský. Všetko nakupujem z domácich zdrojov alebo z farmárskeho chovu.

Snažím sa jesť pravidelne a v poslednej dobe dodržiavať dennú „hladovku“ t.j. vydržať bez jedla minimálne 12 hodín, najlepšie aspoň 14. To znamená, keď večeriam o 18 hodine, raňajky si dám až po 8 hodine.

Ak „zhreším“, robím to s radosťou, to znamená, že si to nevyčítam. Jednoducho , ak to nejde inak a naozaj mám veľkú chuť na niečo „hriešne“, tak to zjem s láskou a nevyčítam si to. Jesť s myšlienkou, aké je to hrozné, koľko je v tom kalórií a ako mi to uškodí je podľa mňa najväčší HRIECH, aký voči sebe robíme. 

Jedzme s láskou a vedome

Najviac sa teším z raňajok, vtedy mám viac času vyhradeného pre seba. Vždy poďakujem za jedlo a niekedy si od radosti aj s miskou plnou zdravej kaše zatancujem. Je to krásny obrad, ktorý mi roztancuje celý deň.

Okrem toho sa denne veľa sa hýbem, cvičím (jogu, fitness, pilates), plávam, turistikujem a v podstate všade chodím pešo. Pohyb sa mi stal akousi „drogou“, pobyt v prírode a vysokohorská turistika sú mojou meditáciou, spôsobom ako si udržať energiu a cítiť sa fajn sama so sebou. 

Nestala som sa ani odborníčkou na zdravie a nie som ani poradca na zdravý životný štýl. Mám za sebou len nejaké skúsenosti a sama hľadám a spoznávam vlastnú cestou ako byť fit fyzicky aj duševne. 

Vedomé varenie

Zmenou životného štýlu som sa učila zmeniť aj postoj k vareniu. Často som varievala bez nejakého hlbšieho zámeru, hlavne aby bolo rýchlo navarené. Pri príprave „jedálnička“ som si uvedomila, čo mi chýbalo, keď som varila pre seba – vedome sa sústrediť na prípravu jedla. 

Prišla som na to pred pár rokmi, keď som začala pracovať a pomáhať zdravotne postihnutým ľuďom. Mám tú prácu rada a pre nich alebo s nimi som varila vždy s radosťou, ktorá mi často chýbala, keď som varila pre seba. Vnímala som to skôr ako stratu času, tak som často varenie pre seba "odflákla".

Varenie môže byť pritom aj zmyslový zážitok. Opakovanie pohybov pri krájaní zeleniny na drobné kúsky, bublanie vývaru, zvuk, keď pridávame cestoviny do vriacej vody, ochutnávanie a vône, ktoré zaplnia miestnosť pri varení, sú skutočne upokojujúce . Pre niekoho to môže fungovať dokonca ako terapia voči stresu. 

Varením si tiež rozvíjame kreativitu, trpezlivosť, zlepšujeme vzťahy k jedlu, k ľuďom a k Zdraviu. 

Uvedomelé varenie znamená byť plne prítomný pri príprave jedla. Je to o tom, uvedomovať si jednotlivé kroky a postupy  jedla, ktoré varíme. Poznať význam potravín a ich účinky pre naše telo a zdravie. Je to o tvorení výživného a liečivého jedla s pozornosťou, súcitom, vďačnosťou a láskou. 

Ako teda variť

Na začiatku by sme si mali stanoviť jasný zámer čo budeme variť, ako bude jedlo vypadať, aké ingrediencie použijeme a čo všetko budeme na jeho prípravu potrebovať. Dopredu si pripravme recept, kuchynské potreby, nástroje aj potraviny. Je to niečo, ako čajový obrad, kde všetko, čo robíme má svoj zmysel.

Príprava jedla je aktom služby; je to o výžive tela a mysle. Buď vyživujeme vlastnú myseľ a telo alebo myseľ a telo druhých. Prostredníctvom samotného jedla prinášame lásku a pozornosť sebe a ľuďom, pre ktorých varíme.

Budete určite so mnou súhlasiť, že je rozdiel v jedle, ktoré navarí niekto, kto varenie miluje, pre koho je varenie vášňou, ako ten, koho varenie nebaví, dokonca mu lezie na nervy. Cítime to nielen v rodine, ale aj v reštaurácii. Na jedle jednoducho poznáme, aký „kuchár“ ho varil.

Záver

Varme s láskou, sebe aj druhým. Presne ako povedal budhistický mních Thich Nhat Hanh:

 „Keď pripravujete jedlo s plným vedomím, je chutné a zdravé. Keď do jedla vložíte svoju pozornosť, lásku a starostlivosť, ľudia budú potom jesť vašu lásku. Môžu si ho vychutnať telom i mysľou, rovnako ako vy si užívate krásne umelecké dielo. “

S láskou Annka